wtorek, 20 października 2015

Dvuchjazykovost', dvuchkulturnost' i tretije pokolenije

Zdarovy, dorohije,

pryjichali do nas moi bat'ki, pryvezli z soboju krychu Pudlašа. Maju nadiju, što v neuzabavi i my znôv pojedem na Rodinu, nadiêjuś šče do Ruzdva uspiejem, jeśli ne vsie razom, to my z Natašoju vdvojom.

I tak, v zviazi z pryjezdom moich bat'kôv i hostinoju dla ich i Jaščynych bat'kôv, jakuju zrobili my v chati, ja zadumałaś pro odnu takiju zjavu, kotoraja dotyčyt vsiech nas Pudlašukôv, a najbôlš tiech, kotoryje žyvut v tak zvanych miešanych siemjach, to jest takich, de dvie kultury połončany: naša - pudlaško-biełaruska i pôlśka.

U mene v siemje, v linii dvojrôdnych i trojrôdnych bratôv i siestior takich prypadkôv krychu by i nazbirałosia. Razom zo mnoju. I što daje takoje sojedinienije? Pravda - to je vyzvanie - jak połonczyti dvie kultury? Jak zhôdno žyti, koli razny vyznania, razny pohlady, razny jazyki vynosim z našych rôdnych chatôv?

A no, vsio môžna. A dla vsiech tych, kotoryje lubiat svarytisa albo na oborot - uvažajut, što ne maje sensu trymatisia svojeji kultury, treba dostosovatisia do ohułu "velikoho sviêta", sovsiem vtopitisia v tołpu; dla vsiech Pudlašukôv, kotoryje povyjizžali dalieko od Rodiny albo žyvut na Rodinie i ne uvažajut svoich korni; dla visech vstydajučychsia skažu  tak - lude, kotoryje žyvut v dvuch kulturach značyt, kotoryje vyrastajut v miešanoj siemje albo v kulturnom menšestvie v dannomu krajovi, mohut vynesti z toho samoje najliêpšoje, što dokazyvajecce taksamo v štodzionnomu žycciu jak i v naukovych dosliedstvach. 

1. Dvuchjazykovost'.
Napravdu ne maje značenija, čy to jazyk ofcjalnyj v dannom kraju, čy, tak jak naš Pudlaśki - dopiero vychodit z chatôv na pole zapisu, tvorenija rehuł, kinižok, područnikôv i čakajet rehistracji. Samoje važnoje, što vôn je, što isnuje vže tolki sotion liêt, što joho užyvajut našy ba'tki i diedy, što tolki pokoleniuv našych predkôv joho užyvało i što vôn javlajetsia častiej našoho nasledstvija i našoji kultury, a za tym - tojestnasti, tožsamosti. 
Dvuchjazykovyje lude pered usim znajut zrazu dva jazyki. Dvuch ich učatsia v chati. A mohut i troch, koli na prykład dvuchjazyjivaha siemja žyve za hranicej i kruhom na štodeń carstvuje šče odion jazyk. Dvuchjazykovyje lude majut na mnoho bolše rozvinuty zdolnasti i mahčymasti učytisia nastupnych jazykôv, tomu što ich mozgi vže pryvyknuty užyvati bôlš jak odnoho. Pravda, mohut miešatisia vôny časom, ale to je normalna zjava, neškoldiva ni dla dorosłoho, ni dla ditiata. Ale najvažniejše, što sioje znanije je. Vôno odčyniaje taksame dvery dla užyvania druhich jazykôv, koli ich chtoś učytsia na prykład na kursach čy v škołach - dodaje odvahi, kotoroji často brakuje tym, jakije učatsia np. anglijskoho a potôm vstydajutsia hovoryti, ne navučany čuti svoj hołos i vohule dočuvati sebe v druhoji movi.


2. Dvuchkulturnost'.
Velikoje bulšynstvo nas, Biełoruskich Pudlašukôv, vynosit dvuchkultornost' z chatôv - tomu, što u nas svoj folklor, svoi tradycji, viera i cełyj folklor, kotoryje od stohoddzi osadženy na Pudlaśkuj i Poleśkuj ziemlach. To je to, čoho bulšynstvo našych diedôv i bat'kôv načało vstydatisia, koli pośle 1918 roku posvstała II  RP, a potum po 1945, pośle II Susviêtnoj Vojny, koli načałasia polityka intensyvnoj polonizacji*, a mnoho z viosok načało vyjizžati do miest, de vže načynałasia dominacja pôlśkoho nasielenija. I tak vsio naše znali my z chatôv, ale odonočasovo učylisia, što sioje treba v stienach chatôv i viosak zostavlati. A dvuchkutlrunost' to velikoje bohactvo. Vôno zrazu odčyniaje čełoviekovi očy na to, što sviêt ne je monolitom i učyt, što dvie kultury mohut žyti pobač sebe. Učyt tak same šanuvati sebe samoho i svoji korni i šanuvati druhich, nezaležno čy vôny z menšenstva čy z bôlšynstva.  Vsie my majem jakujuś historiju za soboju i pered soboju - my ne vzialisia ni skul, i šаcunkom dla sebe samych i našych predkôv je pomniti pro sioje i ne dati pomerti bohactvu, jakoje kštałtovałosia čerez vieki.

3. Sprava tretioho pokolenija.
Tretije pokolenije to je my - sije lude, kotoryje pośle dvuch pokoleniôv pośle  II Susviêtnoj Vojny jakije voliêli vsio schovati hłuboko i zabyti zo strachu pered bytijem "inšymi", vychodiat z tienia i chočut poznavati svoje pravdivy korni, chočut do ich voročatisia, znati kulturu, rodnuju movu, žyti na rodnuj ziemle ci vernutisia, koli povyjizžali za učoboju čy za robotoju. To je lude, kotoryje ne bačut problemu v tôm, štob zhoditi svoje nasledstvo z realiami žyccia v dannom miesti. I što treba tradycju peredavati daliej, bo našym dietiam, tak same, jak nam, naležycce znati, skul vôny je i jakoje bohactvo z sietym viažecce.

Treba začynati od małoho. Koli je v siemje ditiatko - hovoriete do joho po-pudlaśki, učytie narodnych piesień (nam tut velmi pomahajut nahrania Muzemum Małoji Ojčyny v Studzivodach, pro dvie płyty vspominaju v sium posti). Koli knižočku pokazujete ditiatku, nazyvajte obrazki po-pudlaśki. Skazki na dobranoc, pokul šče ne doždalisia perekładôv na našu movu, opoviedajte po svojomu. Rozkazyvajte pro Rodinu i často odviedajte, jeśli dalieko žyvete. Prodołžajte cerkovny tradycji. Vsio je môžlive. I vsio siête je investycja v daliêjše žyccio!

Peršy Natalčyny knižki. Nazyvajem zvierôv i namavlajem pudlaśkich dieda i babu štob zaveli svoich :)

PS V tum miesti choču podziakovati fejsbukovuj storonci howorymo po swojomu i storonci svoja.org za vspominak pro mojoho bloha na svoich łamach. Vsio ja siête zauvažaju, velmi dziakuju za takuju miłuju nespodzianku, i maju nadiju, što šče ne raz spotkajemsia v siêti i, daj Boža, v realnosti!

* Odpowiednio polityka rusyfikacji Podlašukôv i Polešukôv v ZSRR i teperašniuj Biełorusi.